Hoci sa Aleš Brichta slovne dosť tvrdo ohradil voči skandovaniu fanúšikov pod pódiom, nemohol byť nikto na pochybách, že ide o koncert ARAKAINU - síce nie toho aktuálneho, ale na pódiu sme mali možnosť vidieť skoro všetkých bývalých členov tohto zoskupenia. Z tých najdôležitejších logicky chýbal už len gitarista Jirka Urban.

Netrúfam si hodnotiť, či Alešovi Brichtovi došli peniaze, prípadne si chcel ešte viac zarobiť, alebo ho len postihla nostalgická nálada a ľútosť za starými dobrými časmi, a tak sa rozhodol zorganizovať stretnutie bývalých kamarátov a popri tom aj potešiť fanúšikov...

Začiatok koncertu Aleša Brichtu bol z tých podivuhodnejších. Štvorica muzikantov najprv netrpezlivo očakávala frontmana, neskôr ho aj vyvolávala a tesne pred jeho príchodom do mikrofónu už len hudobníci sucho skonštatovali, že tam stoja ako štyria „kikoti“.

Nakoniec sa na pódium vyvalil metalový Bolek Polívka. Nepreháňam. Aleš Brichta nielenže Valašského kráľa pripomína postavou a chôdzou, ale zobral si Polívku za vzor aj čo sa týka množstva alkoholu v krvi.

Neviem, či bol na vine alkohol, alebo to ide s vekom, no Aleš akosi nevládal spievať a mal čo robiť, aby svoje nedostatky zakryl. Nakoniec však, ako správny profesionál a metalista telom i dušou, vykrýval problémy vcelku úspešne. 

Po akcii som sa z dobre informovaných zdrojov dozvedel, že Brichtovo meškanie na začiatku spôsobil pád na schodoch, pri hľadaní cesty do klubu a na pódium. Vraj spadol priamo na hlavu, čo možno tiež ovplyvnilo jeho spevácky výkon.

Dokonca ani slnečné okuliare nemal také, ako si ich pamätám z čias okolo roku 1990. Poľské zrkadlovky sú poľské zrkadlovky...

Ale poďme od bulváru k hudbe. Úvod setu patril skladbám zo začiatku a z druhej polovice osemdesiatych rokov minulého storočia, pričom o ich existencii som doteraz nemal ani šajnu - predsa len, až takým veľkým fanúšikom ARAKAIN som nebol nikdy.

Zaujali hlavne soc-realistické skladby „Ďáblovi soustružníci“ a „Zdař Bůh“, po ktorých som očakával aj niečo na poľnohospodársku nôtu, no nedočkal som sa. Pokiaľ si dobre pamätám, tak ARAKAIN mali v začiatkoch svojej existencie problémy s komunistami, v tomto ohľade to celkom nechápem, s takýmito textami si ich mali komunisti priam hýčkať.

Brichta sa dianie na pódiu i dianie v začiatkoch existencie ARAKAIN snažil vtipne glosovať a musím priznať, že mu to aj celkom šlo, i keď sa miestami pohybovať už na hrane. Podobne vtipne a s pokorou okomentoval aj svoju vtedajšiu nevedomosť a chybu v texte skladby „24 hodín Le Mans“. Okrem iného som sa dozvedel aj to, že Brichta považuje za dobré len začiatky tvorby ARAKAINU, ako sám povedal, vtedy keď ešte hrali ten správny „bygbýt“.

Počas prvej časti koncertu, v priebehu ktorej som mal pocit, že kapela hrá dookola tú istú skladbu s rôznymi textami, sa na pódiu vystriedalo viacero hudobníkov, v čom som pomaly, ale isto mal nakoniec dosť „hokej“. Zaregistroval som len gitaristu a bubeníka, ktorých som poznal aj z ďalšieho legendárneho zoskupenia z kapely MORIOR. Samotné striedanie bolo vcelku zaujímavé, no na druhú stranu trochu brzdilo spád koncertu.

Po dlhšej prestávke sa Brichta vrátil a priniesol so sebou už známejšie fláky ako „Šeherezád“, „Amadeus“ z obdobia albumu „Thrash The Thrash“. Samozrejme s ním prišiel aj bubeník Smetáček a dotiahol i speváčku, hoci ňou nebola Lucka Bíla.

Táto časť koncertu sa stretla u fanúšikov s väčšími ováciami ako prvá, čo je logické vzhľadom na to, že drvivá väčšina ľudí pod pódiom na týchto veciach vyrastala, hoci som zaregistroval aj dosť mladších návštevníkov.

V každom prípade, aj napriek hore opísaným okolnostiam a možno aj vďaka nulovým očakávaniam, som sa nakoniec vcelku dobre bavil a neľutujem svoju účasť na tejto akcii ani peniaze investované do nie najlacnejšieho vstupného. Bola zábava, bol to metal a bola tam i v dnešných časoch tak cenená nostalgia... Čo viac chcieť, no nie?